Zabudnuté rozprávky

Zbierka Zabudnuté rozprávky obsahuje 17 rozprávok najstaršej známej slovenskej rozprávkarky Amálie Sirotkovej (1813 – 1892), ktorej rukopisy sa zachovali. Medzi inými našimi rozprávkarmi (predovšetkým P. Dobšinský, A. H. Škultéty, ale aj S. Reuss, J. F. Rimavský, Š. M. Daxner a ďalší) zaujíma rovnocenné miesto, ba ešte o čosi výnimočnejšie. Nielen preto, že ide o ženu, ale najmä preto, že zapísala viacero rozprávok, ktoré iní zberatelia nezaznamenali. Verejnosť si ich môže v úprave Jany Piroščákovej prečítať vôbec po prvýkrát.

Rozprávky Amálie Sirotkovej sa v niektorých aspektoch vymykajú rozprávkovej tradícii, ako ju poznáme od iných rozprávkarov. Rozprávkarka dianie sústreďuje viac do reálneho, žitého priestoru, ktorý jej je dôverne známy. Jej ženské hrdinky sú aktívne a odvážne, hrdinovia ľudskejší, skutočnejší. Viac ako svet dediny ju zaujíma mestský priestor a jej východiskom je meštianska kultúra. Preto sa tu častejšie objavujú postavy učiteľa či študenta, s čím súvisí pre Sirotkovú tiež charakteristická téma vzdelania.

Rozprávkarka vystupuje z tieňa autority čarovného sveta rozprávok Pavla Dobšinského a vo svojich rozprávkach prináša jedinečné posolstvo – jemným, nenápadným narúšaním hranice medzi fantazijným a reálnym svetom, umenšením toho zázračného, približuje postavy k bežnému, každodennému životu „smrteľníkov“. V zabudnutých rozprávkach sú mnohé veľké činy dosiahnuteľné práve s pomocou ľudského v nás.

Samozrejme, aj tu nájdeme drakov, ježibaby či strigy, ale aj strážnika s ôsmimi očami a pannu s tromi hlavami. Ich čarovnosť stvárnil Zsolt Lukácz v ilustráciách, ktoré môžu hravo konkurovať aj moderným digitálnym hrdinom, čím sa dokážu priblížiť detskému čitateľovi. Lukács študoval na Katedre knižnej tvorby a voľnej grafiky VŠVU v Bratislave u prof. Dušana Kállaya, ktorému je stvárňovanie fantazijných bytostí tiež blízke.