Pomocníčka ťa vidí

„Vy musíte byť naši noví susedia!“ nadšene kričí a máva spoza dreveného plota pani Lowellová. Stisnem dcérinu ruku a opätujem jej úsmev. Keď však pani Lowellová zbadá môjho manžela, objaví sa jej na tvári zvláštny výraz. Vtedy si dám záväzok. Moja minulosť je už dávno za nami. A urobím všetko pre to, aby to tak aj zostalo...

Kedysi som upratovala ľuďom domy – teraz nemôžem uveriť tomu, že tento dom je skutočne môj. Je v tichej slepej uličke, má obrovský dvor, kde sa môžu hrať naše deti. S manželom sme roky šetrili, aby sme mohli poskytnúť deťom taký život, aký si zaslúžia.
Hoci mám pocit, že by som sa mala mať pred našou novou susedkou, pani Lowellovou, na pozore, keď nás pozve na večeru, vnímam to ako príležitosť spriateliť sa. Dvere nám otvára jej pomocníčka v bielej zástere a s vlasmi zopnutými do pevného drdola. Presne viem, aké je to byť na jej mieste. Jej chladný pohľad mi však naháňa strach.
Som si istá, že vidím ťažko rozoznateľnú postavu, ktorá nás pozoruje. Môj manžel odchádza z domu neskoro večer, a keď sa zoznámim so ženou, ktorá býva oproti, z jej slov ma zamrazí až do špiku kostí: „Dávajte si pozor na susedov.“ Mohla by však táto pokojná ulička na predmestí byť najnebezpečnejším miestom zo všetkých?